Sú,
zaiste sú aj krajšie mestá.
Hrdé a zvodné
hrajú iskierkami veľkých promenád
a šnúry drahocenných perál
si pyšne držia nad záňadrím.
Sú plné kriku, hukoty a vravy.
A vábia - prskavkami i ohňostrojmi,
až sa ti zahmlí v očiach
od toľkej ponúkanej slávy.
Sú,
zaiste sú aj krajšie mestá.
Ibaže
tu je domov náš,
chlieb náš každodenný.
A korene máme hlboko v tej zemi.
Tak dlhým časom
rodilo sa toto mesto -
z detí, stromov a kameňa.
Ale každý kameň sa časom otesá,
ak naňho príliš dlho hľadíš.
A ak ho pohladíš,
zmení sa kameň na TVÁR.
A potom má mesto modré oči
a zaľúbení si spievajú.
Mesto sú dve dlane
uprostred ulice,
keď padá dážď.
Mesto sú dve slzy
padnuté na líce.
|
|
A ty sa usmievaš.
A potom
unavený z prachu ciest
z nevľúdnych miest
pochopíš,
že najkrajšia báseň
je návrat domov.
Lebo:
Tu nie je nikto on,
tu nie sú žiadni oni,
tu ste vy,
tu si ty,
tu som ja.
tu sme iba my, naši.
Chodíme tvárou popri tvári
a zrazu sa nám marí,
že od človeka k človeku
je práve na podanie ruky.
Dnes už viem,
že na to,
aby si mohol povedať:
milujem túto zem,
musíš ju oplodniť.
A až potom,
keď zistíš, že počala,
dovolíš padnúť slze na hlinu
a povieš:
moja rodná.
|
|
